Autor admin

Pripomíname si 170. výročie úmrtia Karola Štúra

Karol Štúr (25. 3. 1811 Trenčín – 13. 1. 1851 Modra) – učil, kázal, dumnú ozvenu Tatre dával… Epitaf v stručnosti vystihuje jeho verejný život, ktorý sa skladal z učenia vo funkcii profesora a rektora, kázania na farárskom poste a literárnej tvorby. 

Narodil sa 25. marca 1811 v Trenčíne ako najstarší syn evanjelického učiteľa Samuela Štúra a matky Anny, rodenej Michalcovej. Rok po narodení prvorodeného syna otec získal miesto učiteľa v Uhrovci, kam sa rodina presťahovala a rozrástla sa. Ako trinásťročný odišiel Karol z rodičovského domu na nižšie gymnázium do Rábu (dnešný Györ), kde naňho vplýval učiteľ Leopold Petz. Petzove prednášky o antickom svete, predovšetkým o Grécku, jeho veľkých charakteroch a samotné štúdium starovekej gréčtiny nadchlo Karola Štúra natoľko, že neskôr prekladal z diel Platóna a Aristofana (Preložil Platónov dialóg Faidon a Aristofanovu komédiu Žaby). Po dvoch rokoch štúdia v Rábe prešiel Karol do Šoprone a odtiaľ na evanjelické lýceum do Bratislavy.

S výbornými vedomostnými základmi sa zaradil medzi študentov lýcea, ktorí založili Spoločnosť česko-slovanskú. Jej základy položili už v roku 1827 a svoju činnosť Spoločnosť naplno rozvinula v školskom roku 1829/30, kedy boli ustanovené jej zákony.  Karol Štúr sa stal miestopredsedom, predsedom Spoločnosti bol profesor Matej Ševrlay. Do jej správy bola začlenená už skôr budovaná knižnica. Postupne ju obohatili novými zväzkami, čo vyplývalo aj z rozšírenia kontaktov so slovanským svetom. Karol Štúr vynikal spomedzi členov Spoločnosti tvorbou poézie zameranou na osud národa, písal žalospevy o konci helénskeho sveta a jeho zašlej sláve. Jeho hlboké vedomosti z antiky oslovili školský senát natoľko, že mu zveril mimoriadnu profesúru v šiestej humanitnej triede, kde bezplatne vyučoval gréčtinu až do ukončenia štúdia na lýceu.

Po ukončení lyceálnych štúdií sa na krátke obdobie stal domácim učiteľom v rodine zemana Tomáša Borčického v Zárieči na Považí. Vychovávateľstvom dvoch malých chlapcov si zarobil na univerzitné štúdiá v Berlíne. Venoval sa predovšetkým teológii, filozofii a cirkevným dejinám. Na jeseň r. 1836 sa vrátil do Uhrovca k rodičom a r. 1838 nastúpil za kaplána do Vrbového. O rok sa naskytla výhodnejšia príležitosť: uvoľnilo sa miesto rektora a profesora na ev. a. v. gymnáziu v Modre, do tejto funkcie nastúpil r. 1839. Po príchode do Modry založil Karol Štúr podľa vzoru bratislavskej Spoločnosti česko-slovanskej Ústav slovenský a stal sa zároveň aj jeho prvým predsedom. Pod jeho vedením sa vykonávali určené úlohy a stanovený cieľ – predovšetkým cvičenia a zdokonaľovanie sa v spisovnom jazyku, v tom čase ešte v biblickej češtine.

 3. 2. 1840  sa Karol Štúr oženil s Rosinou Emresovou, dcérou modranského mešťanostu. Postupne sa im narodilo 7 detí: Karol (1841), Gustáv (1843), Július (1844), Ľudovít (1845), Viliam (1846), Ladislav (1848) a Oľga (1850). Rozrastajúca sa rodina bola jedným z dôvodov, prečo sa Karol Štúr zaujímal o miesto farára modranskej slovenskej ev. a. v. cirkvi. Skoro jednohlasne bol zvolený dňa 25. 10. 1846, inštalačnú kázeň predniesol o dva týždne po zvolení do funkcie. Neskôr vyšla tlačou pod názvom Řeč, kterou pri úvodu svém do cirkvi slovensko-evanjelické modránské, dne 8. listopadu 1846 pověděl Karel Štúr, slova božího kazatel. Priznáva sa v nej k príslušnosti k slovenskému národu a vyjadruje presvedčenie, že jazyk je základným prvkom, ktorým národ pracuje na svojej vzdelanosti.

Ako básnik vydal Karol Štúr jedinú zbierku Ozvena Tatry (1844). Vo svojej publikačnej činnosti sa podpisoval pseudonymom Drahotín Štúr, alebo Drahotín spod Rokoše (Drahotín – preklad z latinského Carolus).  

Po revolučných rokoch 1848/49 sa stal dôverníkom v slovenských otázkach pri mestskej rade v Modre. Novovytvorené funkcie dôverníkov pomáhali mapovať postoje slovanských národov k monarchii. Karol Štúr ubezpečoval trón o lojalite Slovákov na stránkach viedenkých novín Die Presse. Táto činnosť mu vyplývala z vyššie uvedenej funkcie.

Umrel na tuberkulózu 13. 1. 1851, pochovaný je na modranskom cintoríne. Na pohrebe bol prítomný jeho blízky priateľ J. M. Hurban, ktorý neskôr napísal jeho prvý životopis: Karol Štúr. Nástin života a ducha jeho. Priateľstvo medzi J. M. Hurbanom a K. Štúrom bolo od mladosti natoľko pevné, že v r. 1845, keď si J. M. Hurban bral za manželku Aničku Jurkovičovú, sobášiacim bol práve Karol Štúr. Hurban spomína: „Karol Štúr požehnal r. 1845 aj môj zväzok manželský, uvedúc ma dokonalou rečou do stavu pre mňa takého blahého.“ Na svadbe bol prítomný aj Ľudovít Štúr, hoci manželský zväzok neschvaľoval.

Životopis Karola Štúra podrobnejšie rozpracoval literárny vedec a literárny historik, akademik Karol Rosenbaum (Karol Štúr. Náčrt tvorby a života. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2000). Biografiou Karola Štúra sa tak podarilo dostať Karola aspoň čiastočne z tieňa jeho mladšieho a známejšieho brata Ľudovíta. Podobizeň Karola Štúra nie je známa.

Sylvia Hrdlovičová, SNM-MĽŠ                   

„Ja, znajúc ho voskrz, znajúc hlboký cit jeho uboleného srdca, žiale jeho duše nad osudom
národa slovenského, myslím, že keby aj čierna hodina tá poludňajšia dňa 22. decembra
nebola v podobe nešťastnej poľovačky prišla, jeho pozemský život nebol by dlhým býval.
O tento sa obávali všetci, ktorí znali tento Vezuv vnútorných ohňov.“ Takto vyjadril Jozef
Miloslav Hurban svoju ľútosť nad skonom svojho priateľa. J. M. Hurban predniesol i
rozlúčkový prejav nad hrobom Ľ. Štúra na cintoríne v Modre 15. januára 1856.

Priblížme si stručný vývoj budovania hrobu Ľ. Štúra. Prvý náhrobný kameň bol postavený v r.
1872 z celonárodnej zbierky, ktorú inicioval Pavol Dobšinský už r. 1859. Po vzniku Matice
slovenskej sa táto inštitúcia podujala vec dotiahnuť do úspešného konca: „Dňa 28.
Listopadu 1872 bol náhrobný kameň aj s hrobom železnými mrežami ohradený. Celé dielo
toto umožnil len čisto, zaznaný síce, ale predce šlachetný národ Slovenský, príspevkami
dobrovolnými. Na zdar! Sláva mu!“ (Zo Zápiskov Jána Jaromíra Mayera, Modrana, priateľa
Ľ. Štúra. Archív SNM-Múzeum Ľ. Štúra Modra.)
Pri odhalení pomníka pravdepodobne neprebehla žiadna slávnosť. Až o rok bola zmienka
v Národných novinách (1873, č. 137), že počas sviatku Všechsvätých bol pomník okrášlený
a osvetlený lampami, mreže ohrady modranské ženy ozdobili girlandami, kvetmi a vencami,
ktorými bol pokrytý celý hrob.
Náhrobný areál, ako ho poznáme v súčasnosti, bol odhalený v r. 1964, hoci na jeho pláne sa
intenzívne pracovalo už od r. 1947. Práce boli ukončené osadením sochy Slovenská jar od
akad. soch. Jozefa Kostku na podstavec nad centrálnou mramorovou platňou hrobu Ľudovíta
Štúra. Pôvodný náhrobný kameň spolu s ďalšími, odstránenými z okolia hrobu Ľudovíta
Štúra, stojí pri cintorínskom múre vľavo. Slávnosť odhalenia sa konala 26. júna 1964. Bola
skromná, socha Slovenská jar bola osadená predovšetkým z dôvodu nadchádzajúceho
okrúhleho 150. výročia narodenia Ľudovíta Štúra v r. 1965.

SAMUEL ŠTÚR: LUDEVÍTOVI
(26. 7. 1856 – pár mesiacov po Ľudovítovej smrti napísal jeho mladší brat Samuel)

Dospievals´ – brat môj! Kto tebe zaspieva poslednú pieseň na modranskom poli?
Do tvojich piesní len ohlas zavieva,
akoby nikdy na svete neboli:
Taký je svet – neprajný sám sebe,
on nechce tu mať cit, krásu a nebe!

Tiché Breziny zďaleka šumeli,
keď si k nim chodil ako chlapec malý,
um sa i dumky tvoje utvorili, ktoré Slovensko živo malovali:
ale Sobotné zastavilo kroky
k tichým Brezinám na roky, na roky!

Čo tam vidíme? Spráchnivelé kosti otca i matky,
Karla, Ludevíta. To sú zemské veci bez platnosti,
na ktorých časnosť mocne je vybitá:
druhovia Vaši, tí nás sprevádzajú,
keď duše naše po Vás nariekajú!

Sylvia Hrdlovičová, SNM-MĽŠ